Bratislavčan

Kráčajúc hore po Ventúrskej ulici, usŕkajúc svoju citronádu a mysliac pritom na milého čašníka, ktorý mi ju pripravil a ktorý je podľa môjho názoru ako vystrihnutý z francúzskeho filmu, som ho náhle zbadala. Nie čašníka. Bratislavčana. Bol nosom prilepený na sklo antikvariátu akoby si obzeral nosné póry v kúpeľňovom zrkadle. Ktovie ktorá kniha mu sadla na ten jeho pórovitý nos alebo nebodaj ukradla srdce. Pravdepodobne ich bude asi viac. Sukničkár. Míňam ho svojím neobvykle ležérnym tempom. Keby som kráčala ako zvyčajne, najskôr by som si tohto nenápadného staršieho muža nikdy nebola bývala všimla. V bode, keď už je jasné, že ho obídem, otáčam za nim hlavu vpravo - najviac ako sa len dá. Tento akt, ktorým sa vyznačujú predovšetkým sovy, demonštruje moju fascináciu jeho osobou a zároveň sa s nimi lúčim. S nimi oboma - starším pánom a jeho odrazom v skle antikvariátu. Sovie prejavy ma pomaly opúšťajú, pokračujem vo sojom ležérnom tempe, práve sa chystám napojiť na Michalskú ulicu, keď v tom ma predbieha Šimon. Sekundu zaváham, či je to skutočne on, ale tak výrazne blonďavých chlapcov nechodí po Bratislave zas toľko, aby bol priestor pre veľké pochybnosti. Po vnútornej argumentácii som si istá - je to on. Šimon je Lein kamarát. Po pár metroch spomalí, otočí sa a náhle zmení smer svojej cesty o stoosemdesiat stupňov. Letmo sme si prezreli naše tváre. Ani jeden nepozdravil. Aspoň nie nahlas. Tak to už raz chodí s priateľmi vašich priateľov. Nie dosť blízki na to, aby ste mali motiváciu promptne reagovať a pozdraviť sa, nie dosť vzdialení na to, aby vás táto ignorácia niekedy neskôr nemrzela. Šimon prešiel okolo akoby niekoho vyčkával. To už sa nedozviem. Keby som ho bola bývala pozdravila, mohla som sa ho pokojne spýtať kam má namierené a táto časť príbehu by nemala dieru, niektoré veci sú však krajšie keď ostanú navždy tajomstvom. Kráčala som teda ďalej. Po približne päťdesiatich metroch ma predbieha môj známy - Bratislavčan. Konečne mám možnosť si ho detailne prezrieť. Károvaná košeľa, nohavice ťavej farby, nič čo by ma za normálnych okolností zaujalo. Najmarkantnejšie mi na ňom pripadali jeho fúzy, fúzy deda Večerníčka. Starší pán pôsobil dojmom najnenápadnejšieho, najpriemerejšie vyzerajúceho Bratislavčana. Jeho mimikry mu však nepomohli. Ja som si ho totiž na jeho obchôdzke všimla. Nahodil rázne tempo, pomyslela som si, alebo tak len pôsobí v porovnaní s mojím slimáčim. Náhle ma premohol sentiment, že starého pána už nikdy neuvidím. Travalo asi sekundu, kým mi prišiel na um hlúpy nápad, a ďalších približne sedem, kým som sa snažila s ním bojovať. Prehrala som. Budem starého pána sledovať. Kamkoľvek pôjde, pôjdem za ním. Nechám ho nech mi vytýči moju cestu nočnou Bratislavou. V mojej fantázií som sa zmenšila na veľkosť približne dvanásť centimetrov, priskočila k šnúrkam jeho pravej topánky a nechala sa ťahať ako na lyžiarskom vleku. Alebo by som za sebou mohla zanechávať sliz ako slimák. Aspoň by dokumentoval trasu Bratislavčana. Možno by sa po jeho stopách neskôr vydali milióny slimákov. Prechádzame popod Michalskú bránu a trielime si to smerom na Obchodnú. Po pravej strane míňam domácich - pouličných hudobníkov, ktorým miesto almužny alebo aplauzu venujem pohľad, ktorý komunikuje, že mám práve niečo veľmi dôležité na práci a nemám čas. Spätne pochybujem, že som im venovala vôbec ten pohľad, moje oči boli totiž na stopkách, upreté na trasu slimáčieho náčelníka. Bratislavčan ma rozhodne vyviedol z mojej ležérnosti. Táto tajná misia si vyžiadala chôdzu bežného dňa. V bežný deň vlastne my všetci vyzeráme akoby sme niekoho naháňali. Aj naháňame. Samých seba. V mysli ako správna žena  začínam kalkulovať a predstavujem si niekoľko možných scenárov. Bratislavčan môže nastúpiť na električku alebo vstúpiť do nejakého miestneho lokálu. Vnútri sama v sebe riešim, kam až by som bola ochotná náčelníka nasledovať. Pri týchto úvahách sa cítim strašne maličká, dvanásť centimetrov tomu celkom zodpovedá. Ale človek nikdy nevie čoho je schopný, kým to niekedy nevyskúša. Pred pár minútami by mi predsa ani na um nezišlo, že by som ho mohla sledovať. Starší pán po ďalších pár desiatkach metrov zrazu zmizol. Svoju ulitu zaparkoval do vchodu medzi novootvorenou predajňou mrazeného jogurtu a pizzériou na rohu. Podídem bližšie, nech si obzriem, kam to vlastne vstúpil. Je mi to jasné. Tu býva. Finálnou destináciou smiláčieho náčelníka by mala byť nejaká zeleň. Tipujem, že jedinou zeleňou v dome Bratislavčana sú tak akurát orchidey jeho manželky. On je jej neverný s knihami, aj ona si musela nájsť nejakú zábavku. Sú to však len moje domnienky, ktorými sa snažím zaplniť v poradí už druhú dieru v príbehu. Skutočnosťou však ostáva, že na prahu slimákovho sekundárneho domova odvaha dvanásťcentimetrového dievčatka končí, púšťa sa šnúrok jeho topánky. Niekde vnútri som vlastne vďačná, že ma za ten svoj pórovitý nos nevodil pridlho. Tak akurát. Prvé čo doma urobí asi bude, že si zráta póry v zrkadle. Ak vôbec nejaké zrkadlo má. Možno nemá žiadne, preto sa chodí obzerať do svojho odrazu v skle antikvariátu. Bratislavčan - nie dosť blízky na to, aby som mala motiváciu promptne reagovať a pozdraviť ho, nie dosť vzdialený na to, aby ma táto ignorácia niekedy neskôr nemrzela. Za tých 417 metrov spoločnej cesty mi celkom prirástol k srdcu. On ma však nepozná. Tak mu budú musieť stačiť moje tajné pozdravy. Rozviazaná šnúrka na pravej topánke a 305 metrov slimáčieho slizu.