Bratislavčan

Kráčajúc hore po Ventúrskej ulici, usŕkajúc svoju citronádu a mysliac pritom na milého čašníka, ktorý mi ju pripravil a ktorý je podľa môjho názoru ako vystrihnutý z francúzskeho filmu, som ho náhle zbadala. Nie čašníka. Bratislavčana. Bol nosom prilepený na sklo antikvariátu akoby si obzeral nosné póry v kúpeľňovom zrkadle. Ktovie ktorá kniha mu sadla na ten jeho pórovitý nos alebo nebodaj ukradla srdce. Pravdepodobne ich bude asi viac. Sukničkár. Míňam ho svojím neobvykle ležérnym tempom. Keby som kráčala ako zvyčajne, najskôr by som si tohto nenápadného staršieho muža nikdy nebola bývala všimla. V bode, keď už je jasné, že ho obídem, otáčam za nim hlavu vpravo - najviac ako sa len dá. Tento akt, ktorým sa vyznačujú predovšetkým sovy, demonštruje moju fascináciu jeho osobou a zároveň sa s nimi lúčim. S nimi oboma - starším pánom a jeho odrazom v skle antikvariátu. Sovie prejavy ma pomaly opúšťajú, pokračujem vo sojom ležérnom tempe, práve sa chystám napojiť na Michalskú ulicu, keď v tom ma predbieha Šimon. Sekundu zaváham, či je to skutočne on, ale tak výrazne blonďavých chlapcov nechodí po Bratislave zas toľko, aby bol priestor pre veľké pochybnosti. Po vnútornej argumentácii som si istá - je to on. Šimon je Lein kamarát. Po pár metroch spomalí, otočí sa a náhle zmení smer svojej cesty o stoosemdesiat stupňov. Letmo sme si prezreli naše tváre. Ani jeden nepozdravil. Aspoň nie nahlas. Tak to už raz chodí s priateľmi vašich priateľov. Nie dosť blízki na to, aby ste mali motiváciu promptne reagovať a pozdraviť sa, nie dosť vzdialení na to, aby vás táto ignorácia niekedy neskôr nemrzela. Šimon prešiel okolo akoby niekoho vyčkával. To už sa nedozviem. Keby som ho bola bývala pozdravila, mohla som sa ho pokojne spýtať kam má namierené a táto časť príbehu by nemala dieru, niektoré veci sú však krajšie keď ostanú navždy tajomstvom. Kráčala som teda ďalej. Po približne päťdesiatich metroch ma predbieha môj známy - Bratislavčan. Konečne mám možnosť si ho detailne prezrieť. Károvaná košeľa, nohavice ťavej farby, nič čo by ma za normálnych okolností zaujalo. Najmarkantnejšie mi na ňom pripadali jeho fúzy, fúzy deda Večerníčka. Starší pán pôsobil dojmom najnenápadnejšieho, najpriemerejšie vyzerajúceho Bratislavčana. Jeho mimikry mu však nepomohli. Ja som si ho totiž na jeho obchôdzke všimla. Nahodil rázne tempo, pomyslela som si, alebo tak len pôsobí v porovnaní s mojím slimáčim. Náhle ma premohol sentiment, že starého pána už nikdy neuvidím. Travalo asi sekundu, kým mi prišiel na um hlúpy nápad, a ďalších približne sedem, kým som sa snažila s ním bojovať. Prehrala som. Budem starého pána sledovať. Kamkoľvek pôjde, pôjdem za ním. Nechám ho nech mi vytýči moju cestu nočnou Bratislavou. V mojej fantázií som sa zmenšila na veľkosť približne dvanásť centimetrov, priskočila k šnúrkam jeho pravej topánky a nechala sa ťahať ako na lyžiarskom vleku. Alebo by som za sebou mohla zanechávať sliz ako slimák. Aspoň by dokumentoval trasu Bratislavčana. Možno by sa po jeho stopách neskôr vydali milióny slimákov. Prechádzame popod Michalskú bránu a trielime si to smerom na Obchodnú. Po pravej strane míňam domácich - pouličných hudobníkov, ktorým miesto almužny alebo aplauzu venujem pohľad, ktorý komunikuje, že mám práve niečo veľmi dôležité na práci a nemám čas. Spätne pochybujem, že som im venovala vôbec ten pohľad, moje oči boli totiž na stopkách, upreté na trasu slimáčieho náčelníka. Bratislavčan ma rozhodne vyviedol z mojej ležérnosti. Táto tajná misia si vyžiadala chôdzu bežného dňa. V bežný deň vlastne my všetci vyzeráme akoby sme niekoho naháňali. Aj naháňame. Samých seba. V mysli ako správna žena  začínam kalkulovať a predstavujem si niekoľko možných scenárov. Bratislavčan môže nastúpiť na električku alebo vstúpiť do nejakého miestneho lokálu. Vnútri sama v sebe riešim, kam až by som bola ochotná náčelníka nasledovať. Pri týchto úvahách sa cítim strašne maličká, dvanásť centimetrov tomu celkom zodpovedá. Ale človek nikdy nevie čoho je schopný, kým to niekedy nevyskúša. Pred pár minútami by mi predsa ani na um nezišlo, že by som ho mohla sledovať. Starší pán po ďalších pár desiatkach metrov zrazu zmizol. Svoju ulitu zaparkoval do vchodu medzi novootvorenou predajňou mrazeného jogurtu a pizzériou na rohu. Podídem bližšie, nech si obzriem, kam to vlastne vstúpil. Je mi to jasné. Tu býva. Finálnou destináciou smiláčieho náčelníka by mala byť nejaká zeleň. Tipujem, že jedinou zeleňou v dome Bratislavčana sú tak akurát orchidey jeho manželky. On je jej neverný s knihami, aj ona si musela nájsť nejakú zábavku. Sú to však len moje domnienky, ktorými sa snažím zaplniť v poradí už druhú dieru v príbehu. Skutočnosťou však ostáva, že na prahu slimákovho sekundárneho domova odvaha dvanásťcentimetrového dievčatka končí, púšťa sa šnúrok jeho topánky. Niekde vnútri som vlastne vďačná, že ma za ten svoj pórovitý nos nevodil pridlho. Tak akurát. Prvé čo doma urobí asi bude, že si zráta póry v zrkadle. Ak vôbec nejaké zrkadlo má. Možno nemá žiadne, preto sa chodí obzerať do svojho odrazu v skle antikvariátu. Bratislavčan - nie dosť blízky na to, aby som mala motiváciu promptne reagovať a pozdraviť ho, nie dosť vzdialený na to, aby ma táto ignorácia niekedy neskôr nemrzela. Za tých 417 metrov spoločnej cesty mi celkom prirástol k srdcu. On ma však nepozná. Tak mu budú musieť stačiť moje tajné pozdravy. Rozviazaná šnúrka na pravej topánke a 305 metrov slimáčieho slizu.

a bolo svetlo

miestami zvykneš žiariť tak jasno
že som si vytvorila zlozvyk
zmýliť si ťa so slnkom

a tak zvláštne chutí zistenie
že nielenže sa ani ty ani ja
slnkom nikdy nestaneme

ale tieto nežné omyly
nás privádzajú k pravde
že taký vesmír by dlho pokope nevydržal

sme len prachom
ktorý nachádza zmysel svojej existencie až vtedy
keď odráža žiaru dokonalého slnka

padá hviezda
tak si teda želám teba
na mojom nebi

takto budem môcť tajne pozorovať
tvoje prižmúrené oči
hľadiace do zdroja večného svetla

do očí sa mi tisne básnička

na okno autobusu dopadla slza
patrila Bohu
mala byť moja
vyronil ju za mňa
za všetky tie chvíle, keď mi je už všetko jedno
keď si predstavím, koľko ich za nás denne preleje
za mňa
za teba
aj Boh z času na čas plače
a našou reakciou na jeho vzácne slzy
sú častokrát len rozprestreté dáždniky

báseň o dievčati, ktoré plakalo snehové vločky

z očí jej snežia

biele vločky

čo jej pripomína

že na bielu farbu už neverí

prázdny pohľad

zamrznutý úsmev

jediné čo jej ostalo

tentokrát nie je na vine

pár stratených rukavíc

po čom naozaj túži

sú dlane

teplá náruč

už židane ďalšie reči

bytostne sa teraz potrebuje stratiť

v objatí

po ktorom aj zo snehuliaka zostane

len mrkva

kedysi dievča zvyklo kresliť anjela

bielou farbou

dnes už na bielu farbu neverí

pripomína jej

biele

studené

vločky

mohol by

mohol by mi poslať anjelov

aby ma zodvihli, keď mám dlane od prachu

ale vzácnejší sú priatelia

tí nikam neodletia

mohol by mi jednou vetou vysvetliť všetko

všetko to, o čom si myslím, že nikdy nepochopím

ale stačí jeden pohľad na malé dieťa

a opúšťa ma chuť všetkému rozumieť

mohol by svojim slovom rozkázať búrke

ktorá povstala vovnútri

ale to by som sa potom nikdy nenaučila trpezlivosti

počkať na dúhu

je tak jednoduché prestať veriť a schovávať sa

a predsa dobre viem

že na jeho dlaniach budem mať vždy ustlané

...

potrebujem poláskať

hneď

nočný valčík

za zrkadlom odrážajúcim únavu každodenných tvárí sa mihocú svetlielka

sú to svetlá pristávacej dráhy do mojej duše

to aby anjel trafil aj vtedy, keď u mňa prevláda indigová noc

nemôžem spať a vinu hádžem na zažatý lampión za mojím oknom

až do tejto chvíle veril, že je nenápadný, prekukla som ho, nenamietal

jeho mäkké svetlo nonšalantne preniká cez mreže žalúzie detskej izby

so štetcom v ľavej ruke kreslí jemné pruhy na mojej tvári

ručičky na ciferníku tancujú nočný valčík nehľadiac pritom na to,

že im nikto nevenuje pozornosť, akú by si v skutočnosti zaslúžili

údaj na hodinách dávno prekročil čas, kedy princezné opúšťajú bál

mala by som spať, no pociťujem náhlu túžbu vrátiť sa domov

vezmi ma tam

prosím

Milujem

Milujem melódiu prírody

pri prechádzkach chodníčkami hudby.

Milujem vôňu priateľov

pri rozhovore so vzácnou kávou.

Milujem farby zobudzajúceho sa autobusu

pri pozorovaní života za oknami nového dňa.

Milujem, keď mám čas na čítanie mora

pri počúvaní šumu knihy.

No zo všetkého najviac milujem,

keď niekto miluje prvý,

bez nároku na honorár,

bez poistenia úrazu srdca.