báseň o dievčati, ktoré plakalo snehové vločky

z očí jej snežia

biele vločky

čo jej pripomína

že na bielu farbu už neverí

prázdny pohľad

zamrznutý úsmev

jediné čo jej ostalo

tentokrát nie je na vine

pár stratených rukavíc

po čom naozaj túži

sú dlane

teplá náruč

už židane ďalšie reči

bytostne sa teraz potrebuje stratiť

v objatí

po ktorom aj zo snehuliaka zostane

len mrkva

kedysi dievča zvyklo kresliť anjela

bielou farbou

dnes už na bielu farbu neverí

pripomína jej

biele

studené

vločky

mohol by

mohol by mi poslať anjelov

aby ma zodvihli, keď mám dlane od prachu

ale vzácnejší sú priatelia

tí nikam neodletia

mohol by mi jednou vetou vysvetliť všetko

všetko to, o čom si myslím, že nikdy nepochopím

ale stačí jeden pohľad na malé dieťa

a opúšťa ma chuť všetkému rozumieť

mohol by svojim slovom rozkázať búrke

ktorá povstala vovnútri

ale to by som sa potom nikdy nenaučila trpezlivosti

počkať na dúhu

je tak jednoduché prestať veriť a schovávať sa

a predsa dobre viem

že na jeho dlaniach budem mať vždy ustlané

...

potrebujem poláskať

hneď

nočný valčík

za zrkadlom odrážajúcim únavu každodenných tvárí sa mihocú svetlielka

sú to svetlá pristávacej dráhy do mojej duše

to aby anjel trafil aj vtedy, keď u mňa prevláda indigová noc

nemôžem spať a vinu hádžem na zažatý lampión za mojím oknom

až do tejto chvíle veril, že je nenápadný, prekukla som ho, nenamietal

jeho mäkké svetlo nonšalantne preniká cez mreže žalúzie detskej izby

so štetcom v ľavej ruke kreslí jemné pruhy na mojej tvári

ručičky na ciferníku tancujú nočný valčík nehľadiac pritom na to,

že im nikto nevenuje pozornosť, akú by si v skutočnosti zaslúžili

údaj na hodinách dávno prekročil čas, kedy princezné opúšťajú bál

mala by som spať, no pociťujem náhlu túžbu vrátiť sa domov

vezmi ma tam

prosím

Milujem

Milujem melódiu prírody

pri prechádzkach chodníčkami hudby.

Milujem vôňu priateľov

pri rozhovore so vzácnou kávou.

Milujem farby zobudzajúceho sa autobusu

pri pozorovaní života za oknami nového dňa.

Milujem, keď mám čas na čítanie mora

pri počúvaní šumu knihy.

No zo všetkého najviac milujem,

keď niekto miluje prvý,

bez nároku na honorár,

bez poistenia úrazu srdca.

Roztržitá Ja

OBČAS SI ZABUDNEM KĽÚČE NA NAJRÔZNEJŠÍCH MIESTACH

horšie by však bolo zabudnúť blízkym ľuďom povedať

akí sú pre mňa vzácni

ZOPÁRKRÁT SOM SA ROZLÚČILA S MILOVANÝM DÁŽDNIKOM

neviem si však predstaviť aké by to bolo

nikdy nezažiť očistu

PRÍLEŽITOSTNE SI ZLOMÍM SLNEČNÉ OKULIARE

no dávam si o to väčší pozor aby som rovnako nepozorne

nezlomila niečie srdce

NIEKEDY NEVIEM ČO POVEDAŤ

lenže smutnejšie sú pre mňa momenty

keď neviem počúvať

Z ČASU NA ČAS STRATÍM PEŇAŽENKU

doležité však je

nestratiť svoju hodnotu

CHVÍĽAMI VIEM BYŤ NEZNESITEĽNE NEROZHODNÁ

no vždy lepšie ako si nikdy neuvedomiť

krásu slobodnej voľby

PPAVIDELNE HĽADÁM DOČASTNE NEZVESTNÝ MOBIL

ale viac by ma mrzelo

keby som musela hľadať dôvody na úsmev

EŠTEŽE MÁM OKOLO SEBA ANJELOV

ktorí vždy pozbierajú

zapatrošené kúsky

mojej

roztržitej

Ja

tak si ma to predsa učil

mrzia ma chvíle

keď je moja duša nasilu utiahnutá

ako veko nádoby

na čerešňový kompót

strom poznať po ovocí

tak si ma to predsa učil

odpusť, keď je moja náruč ľuďom malá

odpusť, keď mám srdce veľkosti XS

odpusť, keď si ľudia dajú radšej šálku

horúcej čokolády

než z pohára mojej vlažnej lásky

milujte sa navzájom

tak si ma to predsa učil

nehnevaj sa, keď predstieram závislosť

notorického melancholika

a otváram ďalšiu fľašu

destilovaného smútku

ustavične sa radujte

tak si ma to predsa učil

prepáč, ked dovolím Strachu

tomu nenápadnému mladému chlapíkovi

vo firemnej šiltovke s vizitkou

aby vošiel dnu

a lepil tapety na moje okná

v dokonalej láske nieto strachu

tak si ma to predsa učil